Mesto Trenčín - odkaz na hlavnú stránku [Klávesová skratka Alt + H]
EnglishDeutsch
Zimný hrad
Úvod  Mesto Trenčín  O meste  História  

Povesti a legendy

 

  • Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho
  • Studňa lásky
  • Tajná chodba na Trenčiansky hrad
  • Strašidelné väzenie Pavla Baračku
  • Povesť o nešťastnej láske Kataríny Szuňoghovej
  • Prípad mŕtvej barónky
  • Trenčianski kati
  • Legenda o pustovníkoch Svoradovi a Benediktovi

     

    Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho

    Matúš pochádzal z mocného rodu Čákovcov, ktorého príslušníci po celé stáročia verne slúžili uhorským arpádovským kráľom. Uhorské kroniky odvodzujú pôvod Čákovcov od staromaďarského Sabolča. Prvý Čák bol vraj Sabolčovým vnukom.

    I Matúš, toho mena v rode už tretí, zvaný Trenčiansky slúžil poslednému Arpádovcovi Ondrejovi III. so zbraňou i v úradoch. Stal sa bratislavským a neskôr trenčianskym županom. Vrcholom jeho kariéry bola hodnosť uhorského palatína, druhého muža v kráľovstve, hneď po panovníkovi. Jeho neskrotná a chamtivá povaha ho však nakoniec  doviedla ku konfliktu s kráľovskou mocou. Po Ondrejovej smrti a vymretí Arpádovcov nastalo obdobie interregna (bezvládia), ktoré Matúš Čák naplno využil. Striedavou podporou jednotlivých pretendentov na trón, od ktorých si nechal potvrdzovať a legalizovať svoje násilné zábory a lúpeže, sa domohol obrovského majetku a moci. Na vrchole svojej vlády mu patrilo (podľa rôznych prameňov) okolo 40 – 90 hradov a asi 12 až 26 stolíc a 24 miest a mestečiek, ovládal takmer celé dnešné Slovensko, časť Zadunajska a majetky mal i na Morave. Jeho neoficiálny titul Dominus Vagi et Tatrae čiže „Pán Váhu a Tatier“, rozhodne nebol iba prázdnym lichotením. Z Trenčianskeho hradu urobil centrum svojich rozsiahlych dŕžav s vlastným dvorom a razil tu vraj aj vlastné mince. Žiadna sa však nikdy nenašla, a tak ide asi len o ohováranie jeho premnohých nepriateľov. A tých mal Matúš viac ako dosť. Od svojich ozbíjaných susedov až po kráľa a cirkevnú vrchnosť. Keďže nešetril nielen majetky svojich slabších susedov, ale plienil a obsadzoval i korunné a cirkevné zbožie, dostal sa hneď dva razy do cirkevnej kliatby. Nad jeho majetkami bol vyhlásený interdikt, čiže cirkevný zákaz výsluhy sviatostí. I keď mladý uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou sa ukázal byť schopným protivníkom i pre Matúša, vzájomný boj sa zdal byť skôr nerozhodný. Keď Matúš na jar roku 1321 zomieral, jeho moc bola nezlomená, ale bez dôstojného dediča a nástupcu.

    Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho sa nikdy nenašiel. To muselo vŕtať hlavou už jeho súčasníkom, a o to viac fascinovalo neskorších bádateľov, „záhadológov“ a romantikov všetkého druhu.

    Že by sa takýto mocný a bohatý veľmož nepostaral o veľkolepé miesto svojho posledného odpočinku, sa zdalo nepredstaviteľné. Zrodila sa preto povesť o skrytej hrobke, v ktorej je trenčiansky hradný pán pochovaný s mnohými pokladmi v železnej, striebornej a zlatej truhle. Podozrivo to však pripomína legendu o smrti hunského Attilu, „Biča božieho“.

    Najmä v romantickom 18. a 19. storočí sa mnohí hľadači pokladov pokúšali nájsť Matúšov hrob. Hľadali ho raz v podzemí Matúšovej veže, inokedy pod slivkou na dolnom nádvorí, či v tajnej šachte pri Jeremiášovej bašte. Iní veria, že je pochovaný pod korytom Váhu, alebo niekde v Čerešňovom sade na Brezine. Podľa inej povesti unikol pred kráľovským vojskom z hradu tajnou chodbou a dožil v kláštore na veľkej Skalke, kde je aj pochovaný.

    Skutočnosť je asi triezvejšia. Matúš zrejme naozaj zomrel na Trenčianskom hrade v období, keď ho obliehalo kráľovo vojsko, alebo keď sa ešte len k hradu blížilo. Vzhľadom k množstvu svojich zarytých nepriateľov, nenávisti cirkvi a pochybnej vernosti niektorých svojich druhov (viacerí ho už zradili) tušil, že ani po smrti nemôže dúfať v zhovievavosť. Zrejme neveril ani v schopnosti svojho designovaného nástupcu Štefana Čecha, a tak sa nechal niekoľkými svojimi vernými pochovať v tajnosti a miesto svojho posledného odpočinku prikázal utajiť. A nemýlil sa Štefan, hrad neudržal a krátko po Matúšovej smrti sa bleskurýchle rozpadli jeho dŕžavy. Kto mohol hľadal milosť u kráľa. Tí ktorí Matúša pochovali možno padli pri poslednej obrane hradu, alebo ak prežili zachovali svoje tajomstvo až do smrti. O tom sa môžeme iba dohadovať.

    Ani s tými pokladmi to asi nebude také horúce. Matúš sa napriek cirkevným kliatbam (v tom čase nič neobvyklé) pokladal za dobrého kresťana, o čom svedčí i to, že podľa niektorých údajov mu napriek interdiktu chodil tajne na Trenčiansky hrad skalský opát Ján slúžiť omše. Kresťanom, ako je známe, žiadne poklady do hrobu nevkladajú. A tak poklady zrejme rozkradli tí, čo k nim mali po Matúšovej smrti prístup a čo zostalo, toho sa zmocnilo kráľovské vojsko. Zostala iba legenda.

    Studňa lásky

    K obdobiu panstva rodu Zápoľských na Trenčianskom hrade  sa viaže jedna z najstarších, ale i najkrajších slovenských povestí o Omarovi, Fatime a Studni lásky. Rozpráva o láske tureckého pašu Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni Štefana Zápoľského na Trenčianskom hrade.

    Za jej slobodu sľúbil Omar vykopať na hrade studňu, aby sa stal skutočne nedobytným. So svojimi 300 druhmi sa vraj po tri roky snažil z tvrdej skaly vykopať vzácnu vodu. To sa mu za cenu smrti takmer všetkých druhov i podarilo. So slovami „Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie“ si Fatimu odviedol domov. Pri odchode sa vraj Fatimin závoj zachytil o krovie na zákrute cesty na hrad. Hostinec, ktorý vznikol na tomto mieste asi v 16. storočí niesol preto meno Závoj a dnes sa volá Fatima.

    V skutočnosti išlo o pôvodnú budovy fary, prináležiacej ku kostolu Narodenia Panny Márie. Ani so studňou to nebolo tak, ako podáva povesť. V skutočnosti ju asi začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia začali kopať vojaci habsburskej posádky hradu a poddaní trenčianskeho panstva. Trvalo im to okolo štyridsať rokov a dostali sa na úroveň takmer 80 metrov pod povrch skaly. Prácu dokončil Alexius Thurzo okolo roku 1570. Na prameň síce nenarazili, ale úroveň stečenej dažďovej vody v tomto umelom rezervoári dosiahla uspokojivú úroveň. Dodnes kolísa v rozmedzí 12 –15 metrov.

    Hradnej Studni lásky je venovaná i stála expozícia umiestnená v neďalekej gotickej kaplnke.

    Tajná chodba na Trenčiansky hrad

    Trenčiansky a liptovský dedičný a večný župan Štefan I. Ilešházi bol nielen mocným a bohatým magnátom, ale i jedným z najvýznamnejších predstaviteľov luteránskej viery v Uhorsku. Nečudo, že jeho vzťahy s vládnucou habsburskou dynastiou boli často dosť napäté. I keď s arcivojvodom Matyášom vo Viedni vychádzal vcelku korektne, s pražským dvorom cisára Rudolfa II. mal neustále spory. Nevraživosť vyvrcholila v koncom 16. storočia.

    Štefan v roku 1581 vyženil so svojou druhou manželkou Katarínou Pálfiovou okrem iných majetkov i dve vinohradnícke záhorské mestečká Pezinok a Svätý Jur, ktoré mu prinášali každoročne bohaté dôchodky. Bohatý, sebavedomý magistrát oboch mestečiek sa chcel zbaviť poddanskej závislosti a vstúpiť do stavu slobodných kráľovských miest. Ponúkol preto Ilešházimu výkup z poddanstva a získal pre tieto snahy i podporu cisára, čo bolo vcelku pochopiteľné. Rudolf by tak nielen obmedzil bohatstvo a moc nepohodlného uhorského magnáta, ale získal by i ďalší značný príjem do  cisárskej pokladnice. S tým však Štefan Ilešházi zásadne nesúhlasil, a zrejme sa svojím názorom na cisársku politiku ani veľmi netajil. Spor vyvrcholil v roku 1601. Aj keď Uhorský snem Štefana sprvu vlažne podporil, neuchránilo ho to od obžaloby z vlastizrady a urážky cisárskeho majestátu, čo boli v tom čase hrdelné zločiny. Kráľovský fiškus Štefan Šomodi predvolal Ilešháziho pred Uhorský snem.

    V marci 1603 vydal predseda uhorskej komory Mikuláš Ištvánfy na nátlak pražského dvora uznesenie, ktorým bol Štefan Ilešházi odsúdený na stratu hrdla a majetkov. Ten však na vykonanie rozsudku nečakal a ušiel ku krakovskému palatínovi do Poľska. Nie však s prázdnymi rukami. Pobral toľko majetku koľko vládal odniesť. Jeho príbuzný Farkaš Esterházy vraj za ním poslal ešte 39 000 toliarov a iné cennosti, takže keď sa na Trenčiansky hrad dostavili vyslanci kráľovskej komory prevziať Štefanov majetok, väčšina cenností už bola mimo ich dosah. To pravdepodobne cisára značne rozhnevalo, a tak listom  prísne nariadil trenčianskemu magistrátu, že musí zabrániť Ilešházimu v prístupe na Trenčiansky hrad.

    Trenčianski radní sa tak ocitli medzi dvoma mlynskými kameňmi. Odporovať cisárovi nemohli a ťahať sa za prsty s neobľúbeným, ale mocným a tvrdým hradným pánom tiež nechceli. Doba bola neistá, Bočkajovo povstanie viselo vo vzduchu a víťaz nebol vopred jasný. Odpísali teda cisárskej komore, že „Ilešházi má na hrad tajný vchod a že oni mu vo vstupe zabrániť nevedia“. Išlo síce o dosť priehľadnú výhovorku, ale táto kľučka dala vzniknúť povesti o tajnej chodbe na Trenčianskom hrade.

    Nešlo však pravdepodobne o celkom novú  myšlienku a zdá sa, že inšpiráciou pre fintu trenčianskych mešťanov sa stali staršie mýty, možno ešte z čias Matúša Čáka. V staršej literatúre sa totiž objavujú dohady o tajnej chodbe, ktorá v jeho časoch viedla z hradu na Skalku a ktorou vraj mal uniknúť zo svojho obliehaného sídla pred svojou smrťou v roku 1321. Taktiež v súvislosti s hradou studňou sa spomína legenda, že vraj raz do nej vypustili kačku a tá vyplávala na Váhu. Aj bočná slepá chodba, ktorá odbočuje zo studničnej šachty približne v jednej tretine jej hĺbky a je zrejme výsledkom neúspešného pokusu o nájdenie prameňa, bývala niekedy považovaná za tajnú cestu na Skalku. Nový impulz dal týmto povestiam nález podzemnej chodby pred Dolnou mestskou bránou, pri úpravách okolia niekdajšieho barbakanu v 50. rokoch 20. storočia a objavenie ďalšej vetvy tejto chodby pri stavbe nových objektov v tejto časti mesta asi 40 rokov neskôr.

    Opäť sa medzi obyvateľmi i v miestnej tlači objavili dohady o tajnej chodbe na hrad.  Skutočnosť však bola iná. Išlo o spojovaciu podzemnú komunikáciu, ktorou bolo možné zásobovať a podporovať obrancov barbakanu pri uzavretí mestskej brány padacou mrežou a jej zatarasení. Táto spojnica umožňovala i bezpečný ústup v prípade hroziaceho dobytia barbakanu nepriateľom. Koniec koncov, čo by to bolo za tajnú chodbu, ktorá by ústila na najfrekventovanejšom mieste vtedajšieho mesta. Ak si predstavíme, akú obrovskú námahu dalo iba vykopanie hradnej studne v tvrdej skale, je predstava o tajnej chodbe z hradu absurdná. Navyše pri častom striedaní majiteľov a držiteľov hradu by takáto „tajná“ chodba určite neostala tajnou nadlho.

    V tejto súvislosti hodno spomenúť ako sa Štefan Ilešházi porátal s kráľovským fiškusom Štefanom Šomodim, ktorému pripisoval hlavnú zásluhu na svojom odsúdení. Po tom, čo sa v roku 1604 pridal k  stavovskému povstaniu Štefana Bočkaja vrátil sa na svoje majetky a na Trenčiansky hrad. V noci 30. augusta 1606 dal svojimi ozbrojencami Šomodiho vytiahnuť z jeho trnavského domu, dopraviť do Trenčína a bez súdu obesiť pri dolnej mestskej bráne, spolu s vykonávateľom konfiškácie Štefanových majetkov, kráľovským tridsiatnikom Matejom Kološvárim.  Telo vraj pre výstrahu viselo na šibenici päť hodín, kým ho sňali a vydali Šomodiho vdove. Nemenej krutým spôsobom sa v roku 1605 porátal s vodcom hajdúchov Belošičom, nazývaným Biely Steč, ktorý spôsobil značné škody na majetkoch Štefanovho priateľa Juraja Thurzu v Bytči. Nechal ho bez milosti sťať.

    Strašidelné väzenie Pavla Baračku

    Neďaleko Hornej „Vodnej“ mestskej brány stál v 16. storočí meštiansky dom, približne v miestach, kde dnes stojí budova VÚB. Podľa povesti, ktorú uvádza J. Branecký, sa v tomto dome okolo polovice 19. storočia obesila akási bosorka. Čerti z nejakého dôvodu nevzali jej dušu do pekla, ale spolu s ňou strašili po nociach v inkriminovanom dome.

    Keďže pre veľký hurhaj a hluk  tu nechcel nikto bývať, pôvodný majiteľ predal dom kapitánovi Trenčianskeho hradu a trenčianskemu podžupanovi Pavlovi Baračkovi, ktorý sa vraj nikoho a ničoho nebál. Priveľmi agilné strašidlá však nedali pokojne spávať ani jemu. A tak prišiel na výborný nápad.

    Pod jeho právomoc patrilo i väzenie na Trenčianskom hrade, preplnené zlodejmi, vrahmi a lotrami najrôznejšieho druhu. Štyroch zbojníkov, tak či tak odsúdených na smrť dal vhodiť do pivnice svojho strašidelného domu. Na druhý deň boli dvaja z nich po smrti a dvaja boli v takom stave, že kat im už iba ušetril trápenie, keď ich na mieste sťal. Baračkov experiment mal vraj taký úspech, že zločinnosť v Trenčianskej župe poklesla na minimum. Zbojníci a lúpežníci sa sťahovali do vzdialenejších krajov, len aby sa vyhli „pekelnému“ väzeniu trenčianskeho hradného kapitána.

    Tradícia sa zrejme ujala, nakoľko po Baračkovej smrti kúpil dom Juraj Motešický, ktorý ho premenil na stálu väznicu. Z bezpečnostných dôvodov tu v roku 1827 zriadili i kaplnku, pretože niekoľkí väzni vodení na omše do farského kostola využili príležitosť a ušli. Presnejší popis strašidiel podal 24. decembra 1665 Juraj Chlebaňa z Trenčína, odsúdený za krádež barana z ovčinca senátora Szilvaya.  Podľa jeho podania bolo čertov presne dvanásť plus bosorka na reťazi. Čerti boli vraj zarastení čiernou srsťou a na nohách mali konské kopytá. Bosorka bola taká škaredá, že sa chudák Juro na ňu ani nevládal pozerať. Všetci spolu začali o polnoci tancovať a vrieskať. Ako spestrenie programu chrlili dusiaci sírny dym. Chlebaňove údaje do istej miery potvrdil aj väzenský strážnik, ktorého vraj pekelný hluk prebudil, hoci mal inak tvrdý spánok. Väzeň si zachránil život iba opakovaním Božieho mena, čo mal na čertov vraj veľmi demoralizujúci účinok. Nezachránil sa však na dlho. O dva dni neskôr bol pri pokuse o útek zastrelený hajdúchom Veselicom.

    Zostáva iba dodať, že Pavol Baračka sa radšej presťahoval do svojej kúrie v Trenčianskych Tepliciach, kde dodnes existuje známa reštaurácia „Baračka“.

    Povesť o nešťastnej láske Kataríny Szuňoghovej 

    Zaujímavé osudy ukrývajú krypty trenčianskych kostolov. Popri členoch mocného rodu Ilešháziovcov tu ležia hradní kapitáni, župní úradníci, prostí zemania,  príslušníci jezuitskej rehole i velitelia  trenčianskej posádky, ktorí zomreli ďaleko od svojej vlasti  a ich manželky, často zvučných mien.

    V krypte Piaristického kostola leží napríklad manželka baróna Pfeffershofena, rodená Plassin de Mylleyton, ktorá zomrela v roku 1708. Tu je pochovaný i generál Pott, nositeľ rádu Márie Terézie, ktorý zomrel 1. 2. 1850. Najtragickejší osud sa ale viaže k tu pochovanému telu Kataríny Szuňogovej, dcére budatínskeho hradného pána. Známa povesť hovorí, že ju dal jej otec zamurovať vo veži Budatína, pretože sa nechcela vydať za starého Jána Jakušitha, pána na Vršatci. Mala totiž tajného snúbenca, mladého grófa Františka Forgáča. Nakoniec, aby si zachránila život, privolila k svadbe s Jakušithom, ale stalo sa to čo sa dalo očakávať. Bola mu neverná s mladým Forgáčom. Keď to parohatý manžel zistil, počkal si s niekoľkými svojimi zbrojnošmi na mladého grófa a 23. januára 1647 ho zavraždil. Vražda mala veľký ohlas. Obeť totiž nebola hocikto. František Forgáč bol tekovským županom a kapitánom Tekova.

    Zdá sa, že Katarína sa nakoniec s osudom zmierila, pretože zápis v jezuitských análoch hovorí, že ju v roku 1712 pochovali v krypte kostola Sv. Františka Xaverského ako bohatú vdovu po Jánovi Jakušitovi a štedrú patrónku kostola, ktorá  dala postaviť dva rady lavíc a darovala 20 zlatých na zriadenie lekárne Ku svätému Duchu, ktorá fungovala až do druhej polovice 20. storočia. Dochovaný list Forgáčovej matky, ktorým zvoláva príbuzných na pohreb zavraždeného syna však ukazuje, že v tomto prípade nejde ani tak o povesť, ako skôr o kriminálny prípad.

    Prípad mŕtvej barónky

    Antónia de Andricky bola dcérou bohatého baróna Andrického. Zamilovala sa do mladého zemana, ktorého meno sa nedochovalo. To sa však nepáčilo jej otcovi, ktorý mal vyššie ambície a svadba jeho dcéry s nejakým „sedmoslivkárom“ do nich nezapadala. V hneve raz vyslovil osudnú vetu. „Radšej ťa chcem vidieť mŕtvu, než vydatú za takého žobráka“.

    To sa mu vzápätí promptne vyplnilo. Antonia klesla bez ducha na zem. Privolaný lekár potvrdil smrť, a tak 1. júna 1796 mali mladú grófku pochovať. Mŕtvola však mala podozrivo živú farbu a ohybné prsty. To vzbudilo isté podozrenie a pobúrenie medzi ľuďmi, ktorí neverili, že dievčina je mŕtva.

     Preto starosta mesta a rektor piaristov zvolili kompromis. Mŕtvu nepochovali v krypte, ale uložili v otvorenej truhle na chodbe krypty. Keďže na druhý deň sa stav mŕtvoly nijako nezmenil, privolali murára a truhlu vloženú do pohrebného výklenku dali zamurovať. Tvár však mala stále zdravo ružovú farbu a prsty boli pohyblivé. O deň neskôr vraj fráter kostolník, ktorý chcel napísať na stenu výklenku meno pochovanej, počul hlas Antónie volajúcej o pomoc. Od strachu stratil vedomie. Mnísi, ktorí bezvedomého kostolníka našli, však z krypty nepočuli ani hlások. Považovali teda fantazírovanie kostolníka, ináč vraj veľmi bojazlivého človeka, za halucinácie a záležitosťou sa ďalej nezaoberali.

    Dnes už asi nezistíme, čo je na tejto hrôzostrašnej historke pravda a čo si vyfantazírovala ľudová predstavivosť. Lepšie však asi bude kryptu barónky Andrickej neotvárať.

    Trenčianski kati 

    Povesťami opradený je i Katov dom na Ulici Matúša Čáka. Pôvodne renesančný mestský dom zo 16. storočia bol vraj domovom trenčianskeho mestského kata. Vo vlhkom a tmavom suterénom priestore úpeli odsúdení zločinci predtým, než ruka majstra kata ukončila ich biedny život na popravisku pod hradbami mesta, neďaleko Dolnej mestskej brány, vedľa cesty vedúcej k predmestiu a Humnám. Neskôr šibenicu premiestnili ďalej od mesta, až k časti Dolný Šianec.

    Najčastejšou formou popravy bolo stínanie, alebo vešanie. V Uhorsku sa nestínalo sekerou, ani odsúdený nekládol hlavu na klát. Stínalo sa zvláštnym, dvojsečným mečom s tupým koncom. Odsúdenec kľačal, alebo sedel na stoličke. Kat popravoval buď mestským popravným mečom, alebo vlastným mečom a vtedy mu patril väčší poplatok za popravu, respektíve poplatok „za brúsenie“. Podľa písomných prameňov malo mesto Trenčín k dispozícii tri popravné meče. Dva z nich sa zachovali v zbierkach Trenčianskeho múzea.

    Mestu sa nevyhli ani tzv. bosorácke procesy a upaľovanie bosoriek. Dodnes vraj možno za veterných nocí z Katovho domu počuť žalostné kvílenie odsúdených bosoriek, čakajúcich na krutú smrť v plameňoch hranice.

    Trenčín ako slobodné kráľovské mesto s výsadami Budína a Stoličného Belehradu, ktoré mu udelil roku 1412 uhorský kráľ a rímsky cisár Žigmund Luxemburský  malo i právo meča ( v roku 1454 ho Trenčínu opäť potvrdil palatín Ján Huňady), disponovalo preto i vlastným katom.

    V druhej polovici 16. storočia pôsobil v Trenčíne ako kat istý Stanislav Chrbinský, ktorého však v roku 1596 po výsluchu právom útrpným popravili mečom za vykrádanie kostolných pokladničiek a cudzoložstvo.

    Nezvyklý pôvod mal vraj iný trenčiansky kat Pavol Sloboda. Bol totiž zeman z Ivanoviec. Po tom, čo mu rabujúci Turci v roku 1663 vypálili majetok, vyvraždili celú rodinu a zabili snúbenicu, zo zúfalstva a chudoby sa dal v Trenčíne najať na toto všeobecne opovrhované a pre zemana veľmi nevhodné remeslo. Podľa povesti si však vraj počínal veľmi zručne. Oženil sa s vdovou po svojom predchodcovi Jánovi Ostrovskom, žena a jeho jediný syn však čoskoro zomreli. Osudom prenasledovaný majster kat sa teda dal najať do vojska proti Turkom. Udatne sa vraj oháňal katovským mečom v  bitke pri Parkani v roku 1683 a smrť našiel v boji o Nové zámky o dva roky neskôr.

    Legenda o pustovníkoch Svoradovi a Benediktovi

    Život svätých pustovníkov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka

    Svorad a Benedikt
    Najstaršou zachovanou legendou o živote našich svätcov je legenda „Život svätých pustovníkov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka“ od päťkostolného biskupa Maurusapol.11.stor. Ako novic v zoborskom kláštore sv.Hypolita na vlastné oči videl mnícha Svorada a neskôr sa spriatelil s jeho učeníkom Beňadikom. Po niekoľkých rokoch sa už ako biskup dozvedel od nitrianskeho opáta Filipa o veľmi prísnej askéze pustovníka Svorada, o jeho smrti, o zázrakoch na jeho príhovor, ako aj o zavraždení Beňadika.

    Biskup Maurus väčšiu časť legendy venuje sv.Svoradovi. poukazuje na jeho zvláštne mučeníctvo, neobyčajné sebazapieranie a trýznenie tela,, na úžasnú skrúšenosť srdca.

    Keď sa tento muž utiahol do pustovníckej samoty na Skalke, na posilnenie svojho duchovného života často zachovával pôst. V čase veľkého 40 dňového pôstu sa uspokojil len so 40 orechmi. V tieto dni ako aj v iné, rovnako sa venoval modlitbám, bral do rúk sekeru a chodil pracovať do lesa.

    Raz, keď pri rúbaní dreva v hore zoslabnutý zamdlel, pristúpil k nemu krásny mládenec, na pohľad ako anjel, a naložiac ho na vozík, zaviezol ho do jeho jaskyne. Keď sa pustovník prebral z vytrženia, priznal sa svojmu učeníkovi Beňadikovi, čo zažil a prísahou o zaviazal, aby o tejto udalosti nikomu nepovedal, kým on nezomrie.

    Po celodennej ťažkej robote (okrem modlitieb sa pustovníci venovali vyučovaniu okolitého ľudu, obrábaniu pôdy a klčovaniu lesa) ukladal sa Svorad na odpočinok do dubového vydlabaného kláta, ktorý ohradil tŕním. Okrem toho si dal na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán zavesil ťažké kamene, takže keď sa ospalá hlava na ktorúkoľvek stranu naklonila, udrela sa o kameň a on sa hneď prebral.

    Krátko pred smrťou sa znova utiahlo do zoborského kláštora. V posledných chvíľach života požiadal prítomných mníchov, aby ho – až skoná, nevyzliekli z rúcha, kým nepríde opát Filip. A vtedy sa ukázalo jeho mučeníctvo. Na vyzlečenom tele našli železnú reťaz hlboko vrastenú do mäsa. Keď ju chceli stiahnuť, silne bolo počuť zvuk praskajúcich rebier.

    Po smrti svojho učiteľa žil sv.Beňadik na Skalke ešte tri roky. V r.1033 ho prepadli zbojníci a žiadali peniaze. Keďže žiadne peniaze nenašli, vytiahli ho z jaskyne, zabili a mŕtve telo zhodili zo skaly do Váhu Odvtedy ľudia vídali veľkého orla sedávať na brehu akoby čosi pozoroval. Po roku vytiahli Beňadikovo telo z vody neporušené.

    Pltníci plaviaci sa po Váhu okolo Skalky uctievali sv.Beňadika ako svojho patróna a ochrancu.

    V legende sa spomínajú zázraky, ktoré sa stali po smrti svätcov:

    raz zbojníci, ktorých tlupy obývali horské samoty, pobili sa tak, až jedného ťažko zranili. Keď zistili, že už nedýcha, odniesli ho do jaskyne, kde kedysi žili pustovníci a chceli ho tam pochovať. On sa však odrazu prebral a začal vstávať. Ostatní sa zľakli a utekali preč. Zbojník ich volal nazad a hovoril, že ho sv.Svorad vzkriesil k životu. Z jaskyne už neodišiel, žil tam ako pustovník.

    Ďalší zázrak sa stal v Nitre. Obesili tam jedného zločinca, ktorý bol zázračne vyslobodený a sám prišiel potom za opátom Filipom, aby mu porozprával, čo sa stalo: keď bol odsúdený, vzýval meno pustovníka Andreja, a keď už ho dvíhali na šibenicu, on ho svojimi rukami pridržal. Keď sa všetci okolostojaci vrátili domov v domnienke, že je mŕtvy, on ho odviazal a prepustil.

  • Za obsahovú prípravu tejto stránky zodpovedá: MsÚ Trenčín