Mesto Trenčín - odkaz na hlavnú stránku [Klávesová skratka Alt + H]
EnglishDeutsch
Mesto z hradu
Úvod  Mesto Trenčín  O meste  História  

Laugaricio - Trenčín a okolie v rímskej dobe

(Tamara Nešporová - Ján Rajtár)
 
     Medzi rímskymi pamiatkami z územia Slovenska zaujíma trenčiansky skalný nápis nesporne osobitné postavenie. Tento rozsahom neveľký text patrí k epigrafickým prameňom s celoeurópskym významom. Nebolo to síce tak ihneď od začiatku po jeho znovuobjavení v roku 1852. Uznanie pravosti i odhalenie dejinných súvislostí jeho vzniku má za sebou dlhoročnú, a takmer dobrodružnú históriu. Dnes však už o hodnovernosti nápisu, ktorý je jedinečným autentickým svedectvom o pobyte rímskych vojsk ďaleko od hraníc Rímskej ríše, nikto nepochybuje.
 
     Dôvody, ktoré priviedli rímske vojská práve na miesto pri trenčianskej skalnej vyvýšenine, sčasti naznačuje už jeho geografická poloha, ale bližšie ich môžu objasniť najmä poznatky o vývoji vtedajšieho osídlenia tohto regiónu a jeho historické súvislosti. Trenčín leží v dolnej časti stredného Považia, v oblasti, kde sa údolie Váhu začína značne zužovať. Cesta Považím bola oddávna, tak ako i dnes, dôležitou spojnicou juhu so severom. Do Trenčianskej kotliny zároveň vyúsťujú viaceré doliny, ktoré potom cez priesmyky v Bielych Karpatoch spájajú Považie s územím Moravy. Práve kľúčový komunikačný, a teda i strategický význam tejto oblasti viedol k tomu, že už v bronzovej dobe, ale i v staršej železnej dobe tu ľud lužickej kultúry vybudoval viaceré mohutne opevnené hradiská.
 
     V posledných dvoch storočiach pred zmenou letopočtu, keď celé stredné Podunajsko bolo ešte doménou Keltov, sa v severných oblastiach Slovenska pod ich bezprostredným vplyvom a kolonizačným tlakom sformovala z pôvodného starousadlého obyvateľstva etnicky zmiešaná skupina s osobitým prejavom, ktorá v archeológii dostala názov púchovská kultúra. Jej nositelia napriek nie veľmi žičlivým podnebným podmienkam dosiahli pozoruhodnú hospodársku i civilizačnú úroveň, a to najmä vďaka rozvoju vyspelej remeselnej výroby, spojenej s ťažbou surovín. Svoje hospodársko-spoločenské centrá si budovali ako opevnené výšinné hradiská oppidálneho typu, s agrárnymi a remeselníckymi osadami v ich blízkosti. Aj trenčiansky región tých čias patril k oblasti rozšírenia púchovskej kultúry a ležal na jej juhozápadnom okraji. Jedno z výšinných sídlisk sa rozkladalo priamo v Trenčíne na hradnej skale a priľahlom návrší Brezina, ďalšie sídlisko je známe z nálezov v bývalej Pollakovej tehelni. V blízkom i vzdialenejšom okolí sa nachádzali viaceré výšinné opevnenia, napríklad v Skalke nad Váhom,  Trenčianskych Tepliciach, v Košeci-Nozdroviciach, z ktorých podľa najnovších nálezov zaujímalo veľmi významné postavenie najmä hradisko v Trenčianskych Bohuslaviciach.
    
     Ľud púchovskej kultúry udržiaval veľmi čulé kontakty s keltskými strediskami v strednom Podunajsku, ale aj s inými oblasťami. O významnom postavení Trenčína a jeho okolia v diaľkovom obchode svedčia viaceré nálezy keltských mincí. Priamo z trenčianskej hradnej vyvýšeniny pochádza nález zlatej mince typu Athéna Alkis z 2. - 1. storočia pred Kr. V Pollakovej tehelni sa našli dve strieborné tetradrachmy s nápisom BIATEC, platidlá keltských Bójov z bratislavského oppida z prvej polovice 1. storočia pred Kr. Mimoriadne bohaté nálezy zlatých a strieborných mincí, ktoré boli razené vo viacerých keltských oblastiach v priebehu 1. storočia pred Kr., sa najnovšie objavili na hradisku v Trenčianskych Bohuslaviciach. Prostredníctvom diaľkového obchodu sa sem dostali i prvé rímske mince.
 
     Prevratné mocensko-politické zmeny a etnické posuny, ku ktorým došlo v stredoeurópskom priestore v období okolo zlomu letopočtov zasiahli aj vývoj tohto regiónu. Územie južne od stredného Dunaja obsadili Rimania, zriadili tu nové provincie a podmanené keltské obyvateľstvo postupne romanizovali. Naddunajské oblasti v tom čase zabrali germánske kmene Markomanov a Kvádov. Bojovní Kvádi sa usadili v nížinách juhozápadného Slovenska, odkiaľ vytlačili aj posledné zvyšky Keltov. Ich výboje v prvej polovici 1. storočia po Kr. však pravdepodobne siahali aj ďalej na sever. Snáď tak si možno vysvetliť stopy požiarov na viacerých hradiskách púchovskej kultúry, a zároveň hľadať súvis týchto udalostí s údajmi, ktoré vo svojom spise o Germánii zaznamenal Tacitus. Ten uvádza, že susedmi Kvádov boli i Kotíni, Osi a Búri. Kotíni, ktorí hovorili keltským a Osi panónskym jazykom, platili Kvádom poplatky, pričom Kotíni ťažili aj železo. Všetky spomínané kmene obývali najmä horské oblasti (Tacitus, Germania 43). Ako ukazujú archeologické výskumy väčšina hradísk púchovskej kultúry po náhlej katastrofe už obnovená nebola. Zmenšil sa aj územný rozsah osídlenia, najmä v jej okrajových oblastiach. V obnovených osadách sa už niektoré remeslá nerozvíjali, ale ťažba a spracovanie železnej rudy pokračovali naďalej a dosiahli nový rozmach. Z porovnania týchto poznatkov s Tacitovými údajmi je preto veľmi pravdepodobné, že nositeľmi púchovskej kultúry boli Kotíni.
Germánski Kvádi, ktorí ich donútili odvádzať poplatky, posúvali postupne svoje sídla zo západoslovenských nížin ďalej na sever a v druhej polovici 2. storočia už obývali i trenčiansku oblasť. Z územia Trenčína pochádzajú najpočetnejšie germánske sídliskové nálezy opäť z Pollakovej tehelne. Popri domácej kvádskej keramike zdobenej rytými líniami, žliabkami a vpichmi v krokvicových alebo vetvičkových pásových ornamentoch, ktorú vyrábali voľne v rukách bez použitia hrnčiarskeho kruhu, sa tu našli i viaceré rímskoprovinciálne výrobky. Boli to najmä prstencové misky z jemnej sivej hliny, panónska tehlová keramika i sivá keramika s okolkovanou výzdobou, ale aj tzv. poháre s prehýbanými stenami. Nechýbala však ani luxusná, reliéfne zdobená keramika - terra sigillata, vyrábaná v hrnčiarskych dielňach v strednej a východnej Galii, hlinený kahanec, kovové spony na spínanie odevu i výrobky zo skla. Nie je preto celkom vylúčené, že túto osadu ako významné miesto na trase diaľkového obchodu zaznamenal s názvom Leukaristos antický geograf Klaudios Ptolemaios vo svojom grécky písanom návode na zostavenie mapy sveta (Geógrafiké hyfégésis). Naznačuje to až mimoriadne nápadná podobnosť s latinskou formou názvu, ktorú udávajú dve len o málo mladšie nápisové pamiatky. Germánske osídlenie je ale doložené aj na ďalších miestach, v centre mesta, na území kasární a na návrší Brezina. Kvádi však v rovnakom čase postúpili ešte ďalej na sever a obsadili i polohu Skala pri Púchove, z ktorej staršie nálezy dali pomenovanie samotnej púchovskej kultúre.
 
     V šesťdesiatych rokoch 2. storočia, za vlády cisára Marca Aurelia vypukli na dunajských hraniciach ničivé a dlhotrvajúce boje, známe ako markomanské vojny. Hlavnými protivníkmi Rimanov boli Markomani, Kvádi a ich sarmatskí spojenci Jazygovia, ale do bojov sa zapojili aj ďalšie kmene. V roku 170 zaútočili spoločne Markomani a Kvádi na severopanónske hranice, prelomili limitné opevnenia, vyplienili Panóniu a vtrhli až do severnej Itálie. Rimanom sa s vypätím síl podarilo odvrátiť hroziacu katastrofu, a po urputných bojoch vytlačili útočníkov zo svojho územia. V nasledujúcich rokoch podnikli proti zadunajským Germánom viaceré trestné výpravy, ale ani tak sa im nepodarilo úplne odvrátiť nebezpečenstvo ďalších vpádov. Po krátkom mieri vypukol na Dunaji v roku 177 konflikt s novou silou. Rimania opätovne získali prevahu až po ťažkých bojoch. Rozsiahlou ofenzívou roku 179, ktorú viedol Marcus Aureliusso synom Commodom ako spolucisárom, sa rozhodol úplne zlomiť ich odpor. Ako zaznamenal dejepisec a priamy účastník týchto vojen Cassius Dion (Rímske dejiny 71, 20), v závere tejto víťaznej výpravy nechal cisár na území porazených ale ešte nepokorených Markomanov a Kvádov rozmiestniť početné jednotky s celkovou silou snáď až 40 000 mužov, ktoré tu i prezimovali. A keď Kvádi chceli spod tohto tlaku uniknúť a presťahovať sa ku spriateleným Semnónom, dal vojenskými oddielmi obsadiť horské priesmyky.
Práve do tohto obdobia na prelom rokov 179/180, ako to už dávnejšie dôkladným rozborom zdôvodnil vynikajúci historik staroveku Josef Dobiáš, sa datuje oslavný nápis na trenčianskej hradnej skale. Jeho preklad (doplnený o meno legáta) znie:
 

Na víťazstvo cisárov, vojsko, ktoré leží v Laugariciu, 855 vojakov II. légie [Marcus Valerius Maxim]ianus, legát II. légie Pomocnej dal vyhotoviť.

     Meno veliteľa, ktorý nechal vytesať nápis, bolo dlhý čas neznáme, pretože skala je na tomto mieste poškodená. Pomohol ho odhaliť až objav podstavca sochy s oslavným textom, ktorý sa našiel zamurovaný v byzantskej pevnosti v Zane (antická Diana Veteranorum) vo východnom Alžírsku. Sochu dali z vďačnosti postaviť občania mesta Diana Veteranorum Marcovi Valeriovi Maximianovi. Text, podrobne opisujúci kariéru tohto bezpochyby výnimočného muža, poskytol zároveň veľmi cenné údaje na osvetlenie viacerých udalostí, ktoré sa v stredodunajskom priestore odohrali počas markomanských vojen.
 
     Marcus Valerius Maximianus pochádzal z váženej panónskej rodiny a narodil sa okolo roku 140 v meste Poetovio (dnešný Ptuj v Slovinsku). Ako príslušník jazdeckého stavu čoskoro nastúpil obvyklú vojenskú službu. Počas partských vojen sa mimoriadne osvedčil ako zásobovací dôstojník. Po vypuknutí markomanských vojen ho preto sám cisár Marcus Aurelius vybral a poveril veľmi dôležitou úlohou. Na čele špeciálneho oddielu, zloženého z vojakov ravenskej, misenskej a britanskej flotily, ako aj afrických a maurských jazdcov zabezpečoval po Dunaji dopravu obilia pre vojská v Panónii. V roku 172, keď bol veliteľom jazdeckej jednotky I. aly Aravakov, v bitke vlastnou rukou zabil Valaona, náčelníka kmeňa Naristov, za čo ho cisár verejne pochválil a vyznamenal. Potom velil jazdeckej jednotke kopijníkov, ktorou bola ala I Ulpia contariorum milliaria so sídlom v Arrabone (Györ v Maďarsku). V roku 175 sprevádzal cisára na čele jazdeckého oddielu zostaveného z čerstvo naverbovaných Markomanov, Naristov a Kvádov pri jeho ceste potlači5 vzburu v Sýrii. Neskôr bol správcom balkánskych provincií Hornej Moesie a Dácie Porolisensis. Za zásluhy bol povýšený do senátorského stavu. Potom sa stal veliteľom I. légie Pomocnej, potom II. légie Pomocnej. Ako jej legát velil vexilácii, zvláštnemu výbranému oddielu, ktorý prezimoval v Laugariciu. Po skončení markomanských vojen bol ešte legátom troch rôznych légií. Naposledy bol veliteľom légie III. Augustovej so sídlom v Lambaesis, a zároveň miestodržiteľom Numidie militaris, územia v provincii Africa proconsularis pod osobitnou správou cisárskeho legáta. Svoju úspešnú kariéru ukončil v civilnej službe ako konzul v roku 185.
 
     Marcus Valerius Maximianus patril nepochybne k najskúsenejším a najúspešnejším dôstojníkom, ktorí velili rímskym jednotkám počas markomanských vojen. Predsa však prezimovanie na čele špeciálneho oddielu v Laugariciu, na mieste hlboko v nepriateľskom území, vzdialenom viac než 120 km od rímskych hraníc, bol zrejme jedným z najriskantnejších činov v jeho živote. Ako vyplýva z ďalších historických prameňov nebola to ojedinelá vojenská akcia, ale súčasť rozsiahleho operačného plánu cisára Marca Aurelia, ktorého cieľom bola definitívna porážka a úplné pokorenie vzpurných a nebezpečných Germánov. Zároveň nariadil presídliť kmene Kotínov a Osov na rímske územie, do vyľudnených oblastí Panónie. Náhle opustenie a zánik sídlisk púchovskej kultúry na celom priestore jej rozšírenia koncom 2. storočia svedčí o tom, že tento zámer sa Rimanom podarilo uskutočniť. Práve strategicky výhodná poloha pri trenčianskej hradnej skale v údolí Váhu, na severnom okraji kvádskeho kmeňového územia v blízkosti horských priesmykov, zohrala kľúčovú úlohu pri voľbe táboriska pre jednu z vybraných jednotiek, ktoré mali uskutočniť tieto vojnové operácie. Marcus Aurelius však údajne pri okupácii týchto oblastí zamýšľal zriadiť i dve nové provincie Marcomanniu a Sarmatiu. Uskutočnenie tohto plánu mu však prekazila predčasná smrť. Po náhlom skone svojho otca jeho nástupca Commodus ešte krátko pokračoval vo vojnových operáciách, ale napokon v roku 180 ukončil dlhotrvajúce vojny a uzavrel so zadunajskými kmeňmi mier. Rímske jednotky potom opustili markomanské a kvádske vnútrozemie a stiahli sa opäť na dunajské hranice.
 
     Lokalizácia antického Laugaricia na územie Trenčína je dnes už nesporná. Miesto, na ktorom stál rímsky zimný tábor, sa však doposiaľ nepodarilo identifikovať. Starší predpoklad, že sa nachádzal na hradnej vyvýšenine alebo na návrší Brezina doterajšie archeologické výskumy nepotvrdili. Neúspešné boli i viaceré amatérske výkopy, naposledy aj v inundandácii pri Skalke nad Váhom. Nápadná koncentrácia rímskych predmetov a mincí z tohto obdobia však nasvedčuje tomu, že tábor predsa ležal niekde na území mesta, snáď v blízkosti nápisu alebo v jeho centre pod zastavanou plochou. Nie je vylúčené, že s pobytom rímskych vojsk súvisia i niektoré neobvyklé už spomínané nálezy zo sídliska v Pollakovej tehelni. Ku Germánom sa mohli dostať výmenou za ich služby alebo produkty, prípadne ich zozbierali po odchode Rimanov na mieste opusteného tábora.
 
     Vojenský zásah proti Kvádom i celé dlhotrvajúce markomanské vojny sa síce oficiálne skončili víťazstvom Rimanov, ale ďalší vývoj a udalosti už v nasledujúcom storočí nedávajú za pravdu propagande o ich zdrvujúcej a ničivej porážke. Naopak, zadunajské germánske kmene sa čoskoro spamätali z následkov tohto vojnového konfliktu a postupné zväčšovanie počtu ich sídlisk i rozširovanie osídleného územia svedčí o nebývalom náraste obyvateľstva. Takýto vývoj možno sledovať aj v trenčianskom regióne. Osídlenie nebolo prerušené ani na známom sídlisku v Pollakovej tehelni, a táto osada zrejme prežíva nový rozkvet. Okrem množstva germánskej keramiky sa tu našli kovové súčasti odevu, spony, pracka i kovanie rohu na pitie a železný hrot kopije. Znovu sa sem však dostávali aj vzácne rímskoprovinciálne výrobky, najmä keramika z podunajských a terra sigillata z porýnskych dielní. Obývané bolo i sídlisko v areáli dnešných kasární a nová osada bola založená na území miestnej časti Kubra. V priebehu 3. a 4. storočia narastá počet sídlisk aj na okolí, ako to dokladajú náleziská v Trenčíne-Istebníku, v Trenčianskej Turnej, a znovu boli osídlené i výšinné polohy v Skalke nad Váhom a v Trenčianskych Tepliciach-Čertovej skale. Stredné Považie bolo naďalej dôležitou trasou diaľkového obchodu, ktorým aj do oblasti Trenčína prúdili početné rímske mince, známe väčšinou zo starších ojedinelých nálezov ale aj z tezaurovaných pokladov. Takýto hromadný nález medených a bronzových mincí zo 4. storočia sa objavil len nedávno na Skale pri Ivanovciach.
 
     Všetky uvedené poznatky jednoznačne dokladajú význam Trenčína a jeho okolia počas celej rímskej doby. Rímsky skalný nápis je však jedinečnou pamiatkou na mimoriadne závažné dejinné udalosti, ktoré sa na našom území odohrávali v druhej polovici 2. storočia. Dnes je dobre viditeľný cez presklenú stenu na prvom poschodí renovovaného hotela Tatra . Prichádzajúcim tak stále zvestuje správu o tvrdo vybojovanom víťazstve cisárov i výnimočnom čine 855 vojakov II. légie Pomocnej a ich legáta Marca Valeria Maximiana.
 
Literatúra
BÖHME, H. W.: Römische Beamtenkarrieren. Cursus honorum. Kleine Schriften zur Kenntnis der römischen Besetzungsgeschichte Südwestdeutschlands 16. Limesmuseum Aalen, Stuttgart 1977.
DOBIÁŠ, J.: Dějiny Československa před vystoupením Slovanů. Praha 1964.
HANULIAK, M.: Skalka nad Váhom a jej význam v dejinách osídlenia trenčianskeho mikroregiónu. Slov. Archeol., 46, 1998, s. 309 - 331.
KOLNÍK, T.: Novšie archeologické nálezy k pobytu Rimanov na Slovensku. In: Zborník Laugaricio. Trenčín 1980, s. 37 - 88.
KOLNÍKOVÁ, E.: Výpoveď nálezov mincí o keltskom hradisku v Trenčianskych Bohuslaviciach. In: Slovenská numizmatika, 15, Nitra 1998, s. 11 - 44.
KOLNÍKOVÁ, E.: Keltské a rímske republikánske mince z Košece-Nozdrovíc. In: Slovenská numizmatika, 15, Nitra 1998, s. 213 - 217.
NEŠPOROVÁ, T.: Príspevok k osídleniu Trenčína. In: Zborník Laugaricio. Trenčín 1980, s. 73 - 88.
NEŠPOROVÁ, T.: Najstaršie osídlenie Trenčína. In: Trenčín. Vlastivedná monografia 1. Bratislava 1993, s. 33 - 46.
NEŠPOROVÁ, T. - KOLNÍKOVÁ, E.: Hromadný nález rímskych mincí zo 4. storočia z Ivanoviec. In: Slovenská numizmatika, 13, Nitra 1994.
NOVOTNÝ, B.: Slovom a mečom. Martin 1995.
PIETA, K.: Liptovská Mara. Včasnohistorické

 

 PRE FRANCÚZSKU VERZIU TEXTU kliknite sem, autor prekladu Francois Bergeot.

Za obsahovú prípravu tejto stránky zodpovedá: MsÚ Trenčín