Mesto Trenčín - odkaz na hlavnú stránku [Klávesová skratka Alt + H]
EnglishDeutsch
Mesto z hradu
Úvod  Mesto Trenčín  O meste  História  Obrázkový sprievodca dejinami...  

Trenčín s príchodom 19. storočia

 Tak, husičky moje, ešte deväť hodín a sme na jarmoku

                             - Tak, husičky moje, ešte deväť hodín a sme na jarmoku. -

Po ťaživých udalostiach z prelomu 17. a 18. storočia potreboval Trenčín niekoľko desiatok rokov, aby sa spamätal z vojen, chorôb a živelných pohrôm, ktoré zažil. Postupne sa pozviechali remeslá, obchod, obnovoval sa kultúrny život, školstvo. Celkovo sa počas 18. storočia v Trenčíne rozvinulo až 41 rôznych remesiel. Remeselníci - súkenníci, krajčíri, gombičkári, kožušníci, čižmári, klobučníci, tkáči, ale aj stolári, ševci, zlatníci, hodinári, kotlári, zámočníci, klampiari, puškári, mydlári, sviečkári, povrazníci, farbiari a ďalší - sa spájali do cechov a tvorili dôležitú spoločenskú vrstvu.

Na prelome 18. a 19. storočia mesto opäť poznamenali vojny – tentoraz napoleonské, ktoré sa prejavili napríklad veľkým zdaňovaním, ale aj obrovský požiar. Pomery sa však opäť pomerne rýchlo skonsolidovali a remeslá i obchod sa úspešne vyvíjali až do konca feudalizmu. V majetkových pomeroch obyvateľov boli značné rozdiely. Za ctihodných mešťanov boli považovaní iba tí bohatší, ktorí mali svoje meštianske práva udeľované mestskou radou. Do 19. storočia vstúpil Trenčín ako mesto strednej veľkosti, ktoré si napriek národno-politickým zápasom a pohromám zachovalo svoj slovenský charakter. Tradične tu žilo aj veľa Židov. Na konci 18. storočia mali už v meste svoju synagógu a v polovici 19. storočia bolo v Trenčíne až 12% obyvateľstva židovského pôvodu. Na konci feudalizmu pribudli k meštianskej vrstve aj tzv. honoraciori – vzdelanci. Boli to učitelia, úradníci, lekári, právnici, maliari, sochári, hudobníci, a pod.

Revolučné "meruôsme" roky neobišli ani Trenčín. Zložitá politická situácia po roku 1848 viedla v druhej polovici 19. storočia aj v Trenčíne k napätým vzťahom počas Bachovho absolutizmu a k silným maďarizačným tlakom. Rozvoju tovární v Trenčíne dlho bránila zaostalosť dopravy. Najbližšia železničná stanica bola v Uherskom Hradišti, kam z Trenčína trvala cesta poštovým kočiarom 9 hodín po hradskej ceste, na ktorej bol najslabším miestom drevený most cez Váh. Často ho ničili povodne a ľadochody.

V 19. storočí zaznamenalo mesto stavebný rozvoj. Problém bývania vzrastajúceho počtu obyvateľov sa riešil prestavbou pôvodných, alebo výstavbou nových objektov, ktoré slúžili ako mestské nájomné domy. Na námestí sa koncom storočia hojne prestavovali staré meštianske domy. Využili sa múry pôvodného mestského opevnenia, ktoré už dávno stratili svoj obranný charakter a pri výstavbe a rekonštrukcii domov začali mešťanom prekážať.  Opevnenie mesta, ktoré dovtedy meralo približne 2650 m tak zaniklo. Dnes zostalo len torzo v dĺžke 250 m vedúce od karnera sv. Michala na nádvorí Farského kostola k mestskej bráne.

Prvá železnica

Trenčín bol až do konca 19. storočia bez železnice. V prípade porúch na moste museli obchodníci svoj tovar prekladať a cez rieku prepravovať kompami a člnmi.  Železničná trať viedla z Trnavy iba po Nové Mesto, kde sa v roku 1875 pre nedostatok financií zastavila. Až v roku 1879 sa trať s veľkou slávou predĺžila až do Istebníka, pričom železničná stanica v Istebníku sa oficiálne nazývala Trenčín. Prvý vlak s čestnými hosťami na čele s ministrom vítalo podľa kroník až 1500 občanov a súčanská dychovka, ktorá hrala Rákocyho pochod. Radosť zo železnice kalila iba skutočnosť, že bola ďaleko od centra, a stále oddelená nespoľahlivým mostom. Aj minister musel zosadnúť z fiakra a ísť kus cesty pešo, pretože most bol práve poškodený povodňou. Otázka ďalšieho priebehu Považskej železnice bola preto v ďalších rokoch predmetom množstva memoránd, diskusií a sporov. Dnes, po viac ako sto rokoch sa zdá, že vedenie hlavnej železničnej trasy po ľavom brehu Váhu je samozrejmé. V časoch, o ktorých píšeme, však mala veľa prívržencov s rozumnými argumentami aj trasa na pravom brehu. Tí napríklad tvrdili, že by sa ušetril most v Trenčíne a podobne. Dôležitou bola najmä otázka možnej straty príjmov, ktoré malo mesto z mýta cez Váh. Tvorili až jednu tretinu mestského rozpočtu. Až po vzrušenom hlasovaní v mestskom zastupiteľstve sa 14. januára 1883 Trenčania nakoniec rozhodli podporovať "ľavý variant". Ďalšiu stavbu železnice potom namiesto finančne slabej účastinnej spoločnosti prevzal do svojich rúk štát a stavbu zadal firme Rugel a Sager. Trať z Istebníka do Žiliny postavili v neuveriteľnom tempe - za desať mesiacov!  Železničný most bol prvým veľkým moderným technickým dielom v Trenčíne. Konštrukciu zostavila a dodala firma Milde a comp. z Viedne.

Celá stavba mosta trvala 6 mesiacov, pri skúške most zaťažili piatimi lokomotívami. 28. októbra 1883 bola trať do Žiliny hotová a ako prvé ňou prešli zvláštne vlaky s ministrom a stovkami hostí. Ich cestu zakončil v upravenej žilinskej výhrevni slávnostný banket pre 300 hostí, ktorý organizoval bratislavský hoteliér Palugyai.

 

Autor ilustrácií    

Jozef Gertli Danglár

Texty spracovala 

Renata Kaščáková

(c) 2006 

 

Za obsahovú prípravu tejto stránky zodpovedá: MsÚ Trenčín